•  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

Kalendár zvozu odpadu

Miestna časť Kirť

Kírť vznikla v roku 1135 pod názvom Kurt, v roku 1329 Kyurth. V stredoveku to bola samostatná obec, spustla za tureckých vojen na prelome 16. – 17. storočia, potom ako osada patrila rozličným zemepánom.
V roku 1828 mala 9 domov a 79 obyvateľov. Za kapitalizmu tu bol keglevichovský veľkostatok.

Od roku 1955 je v Kírti ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých dospelých občanov s viac ako 100 posteľami. Od roku 2000 sa nazýva Domov sociálnych služieb.
Zachovala sa tu ubytovacia časť barokového kaštieľa, ktorú využíval gróf Keglevich ako poľovnícky zámoček. Súčasťou kaštieľa je aj veľký anglický park s množstvom zaujímavých stromov privezených z ďalekej cudziny a mini zoologická záhrada.
Dnes je táto časť kaštieľa vyhlásená za chránenú kultúrnu pamiatku.

KRONIKA Čeláry – Kirť od 30. nov. 1955 do 10. marca 1983 Sr. Evellia Guttmanová

Ústav Sociálnej starostlivosti pre dospelých v Čeláry – Kirť bol zriadený v roku 1953. Jeho sídlom sa stal bývalý kaštieľ veľkostatkára Dr. Zágonyi Barra Károly-a a Stühmera Jenő-a v katastri obce Čeláry- osada Kirť. Prvým majiteľom kaštieľa bol gróf Keglovich. Ústav leží na rozlohe 2,7 ha. Z pôvodných budov zachovala sa len jedna – stredná, ktorá je i teraz chránená pamiatkovým úradom pre čisté prvky barokového slohu, ktoré táto budova vlastní na vonkajšej časti. Celý kaštieľ bol za druhej svetovej vojny zruinovaný. Nebol účelovou stavbou a pre ciele ústavu vôbec nevyhovoval. V roku 1955, keď do ústavu prišli naše prvé sestry, ústav mal 44 obyvateľov, 13 chlapcov a 31 žien. Veľadôstojného pána zobrali do počtu obyvateľov ako 45-ho. Prvý dojem celého ústavu pôsobil na sestry veľmi odstrašujúco. Celý ústav i s jeho obyvateľmi bol v úbohom stave. Na prvý pohľad boli tu ľudia, podobní divochom z afrických pralesov. Šaty mali ufúľané, neusporiadané. Trpeli na rôzne choroby, ako sú: oligofrénia, schizofrénia, epilepsia, depresia a iné ťažké duševné stavy. Sv. Vincent sa práve k takým úbožiakom s láskou skláňal. Podľa svätých Pravidiel dostali sme sa na správne miesto: v osobe chudobných, opustených a trpiacich slúžiť Pánu Bohu. Po príchode poldruha roka sme bývali s pacientmi na jednej chodbe, natisnuté do 2 izieb. Zúriví zverenci boli na chodbe v sieťových posteliach. Svietili sme iba petrolejovými lampami. Nebolo práčovne, vody, drevárne, slovom žiadne vedľajšie miestnosti. Udržiavanie hygieny, ktorá kladie zvýšený nárok u takýchto ľudí, bolo ťažkým problémom. Každú kvapku vody bolo treba doslova doniesť v rukách do budovy. Prali sme ručne. Do úzkej miestnosti sa zmestili 3 korytá, medzi ne jedna osoba. V daždi i v zime sme vyvárali prádlo vonku na dvore. Stravovali sme sa v ústavnej kuchyni – terajšia jedáleň sestier. Bol v nej jeden veľký šporák, 1 stôl, ku ktorému sa zmestilo 6 osôb, ostatné jedli po kútoch. Pritom sme boli veselé a spomínali sme na Voderady. Vedúcim ústavu pri príchode sestier bol Gustáv Steindl. Chcel mať ústav v poriadku, preto požiadal štátnu správu, aby sem poslali rehoľné sestry, ako to už bolo v Slatinke. Bol náročný na poriadok, dozeral, aby každý obyvateľ dostal, čo mu patrí. Žiadal svedomitú prácu. Platové podmienky na začiatku boli podpriemerné, 700 korún mesačne. Postupnými úpravami sa plat zvyšoval. Sestričky túto ťažkú situáciu v ústave prijali v duchu svojho povolania, a tak najmä v prvých mesiacoch. museli vynaložiť veľké obety pre svojich nových zverencov. Nepočítali čas ani námahy. Celý ich život patril Pánovi, a tak v službe týmto núdznym pracovali celé dni, často bez oddychu. V ústave sme prevzali zdravotnú službu pre obyvateľov, vedenie kuchyne a ústavný sklad potravín, textilu a čistiacich prostriedkov. Od roku 1959 aj vedenie účtovníctva. Kaplnka bola v terajšej izbe pátra Litvu. Okrem oltára sa tu vmestilo harmónium, jeden rad stoličiek a v kúte skriňa na ornáty. Duchovným nám bol vdp. Štefan Kissantal, ktorý už bol dôchodcom. V lete rybárčil a v zime pomáhal pacientom pri dreve. Zomrel 6. septembra 1957. Toho istého dňa prišiel vdp. Jozef Patúc, ktorý sa zaoberal aj fotografovaním. Nacvičil s nami liturgické spevy. 2. júla 1958 odišiel do pastorácie. Za ním hneď prišiel vdp. Viktor Karlubík, salezián. Pestoval hrozno a ovocie, štepil ovocné stromy, z ktorých máme úžitok aj teraz. Na mieste starej garáže vysadil hrozno. Tým vznikla besiedka. Na konci parku postavil maličkú chatku pre svoje potreby. Tu sa modlil, spracovával kožky, pripravoval hrozno na vysadenie, v zime kŕmil vtákov. Z bývalej ľadovne urobil veľmi dobrú pivnicu na víno. Po jeho smrti sa užíva pivnica na uskladnenie ovocia a zeleniny. Netrvalo dlho a sestričky sa celkom vžili do nového prostredia. Naučili sa ako treba s jednotlivými pacientmi zaobchádzať. Získali si ich dôveru a tým aj autoritu. Pomaly sa začalo toto divné spoločenstvo ako-tak harmonizovať. Týmto aj sestrám ostalo viac času a venovali sa upevňovaniu svojho rehoľného povolania. Mohli si už ustáliť denný poriadok, viacej času venovať modlitbe, rekreácii, vzdelávaniu a spoločnému životu v komunite. Usilovnou prácou sestier sa ústav začal pekne rozvíjať. 15. augusta 1956 zaviedli elektrický prúd na agregát, ktorý sme obsluhovali väčšinou my – sestry. V novembri 1956 odišiel G. Šteindl za vedúceho Detskej zotavovne v Kremnici a prišiel vedúci ÚSS Ján Vojtech z Opatovej Slatinky. Bol to mladý a smelý muž, plný elánu a optimizmu pre život. Všetky svoje sily a schopnosti venoval výstavbe ústavu. V októbri 1958 nás zapojili na celoštátny elektrický prúd. V roku 1959 bola zavedená elektrina do celého ústavu. Vtedy začal fungovať aj vodovod. Za pomerne krátku dobu bol dobudovaný byt sestier a kaplnka. Byt pre sestričky pristavali nad ústavnou kuchyňou. Po vytiahnutí poschodia v máji 1957 sme kaplnku preniesli do terajšej miestnosti. Na mieste kaplnky sme si zriadili jedáleň. Súčasne bola postavená nová práčovňa a žehliareň s moderným vybavením. Ústav dostal aj dodávkové auto. Boli postavené garáž, dreváreň, sklady, kancelárie, byt pre vedúceho. Keď vonkajšia časť ústavu bola vystavaná, začalo sa so zariaďovaním a ozdobovaním vnútorných obývacích miestností. V týchto rokoch si 7 sestier doplnilo štúdia na Zdravotnej škole v Lučenci a v Rožňave. V roku 1961, 21. júna boli sestra predstavená M. Cherubína Hanáčková a sestra M. Klára Hanáčková preložené do Slovenskej Ľupče. Zo Slovenskej Ľupče bola vymenovaná za predstavenú v Kirti sestra M. Alojzia Satinská. V tomto roku boli sem určené sestry: Sr. M. Tibalda Tokárová z Varnsdorfu, Sr. M. Františka Bobeková z Tatier, Sr. M. Rafaela Babjaková z Bytčice. Sestra M. Františka zakrátko odišla na liečenie, viac sa nevrátila, zostala v civile. V roku 1962 sa dokončila nová lôžková budova, teraz je to oddelenie I. Stav obyvateľov sa zvýšil z 55 na 100. Zriadilo sa mužské a ženské oddelenie v oddelených pavilónoch. V novej budove vpredu sa umiestnila nová ústavná kuchyňa. Po zriadení novej ústavnej kuchyne r. 1962, bývalá ústavná kuchyňa slúžila nám na bývanie, čiastočne bola spálňou. Pri zľahčených životných podmienkach mohli sa sestričky viac venovať výchove pacientov. Títo boli rozdelení podľa stupňa choroby na viac skupín. Najschopnejších vyučovali. Dievčatá štopkali, vyšívali, háčkovali, vyhotovovali rôzne ručné práce. Plietli aj svetre a šále pre pacientov. Muži sa venovali viac manuálnej práci pri dreve, uhlí, udržiavaní poriadku vonkajšieho prostredia. Cez leto zaoberali sa pestovaním kvetov a zeleniny. Okolie ožilo rôznymi krásnymi kvetmi pri vchode, pri budovách, a v parku. Našich obyvateľov sme viedli k dobrému využívaniu času a schopností, aby sme si spríjemnili prostredie, kde žijeme. I po stránke kultúrnej sa urobili veľké pokroky. Vedúci zaobstaral pre každé oddelenie gramorádio a televízor. Okrem toho dvakrát do mesiaca sa im premietal film. Dostávali dennú tlač a obrázkové časopisy, ako i rozprávkové knihy. Toto všetko bolo účinnou pomôckou pre ich vzdelávanie. Naučili sa piesne i tance, ktoré potom príležitostne prednášali návštevníkom. Záujem o kultúrne podujatia bol veľmi veľký. Sestričky to využili a začali s nimi nacvičovať malé a ľahké výstupy. Programy boli obyčajne na Mikuláša, na Vianoce pod stromčekom, na fašiangy, kedy obyčajne mali spoločnú tanečnú zábavu. Pri viacerých takýchto príležitostiach bývali aj rôzne návštevy, napr. z okresu a kraja, návštevy z obce, príbuzní a rodičia pacientov, ako i vzácna návšteva z Maďarska. Návštevníkom sa to veľmi páčilo, dobre sa pobavili a povzbudili, najmä však rodičia a príbuzní boli nadšení, že ich deti predsa nie sú také nemožné, že sú tiež niečoho schopné a so slzami v očiach srdečne ďakovali sestričkám za ich starostlivosť. Pacienti sa zase tešili, že sa mohli ukázať pred toľkými ľuďmi, mohli dokázať, že aj oni niečo vedia. Výborným prostriedkom ako účinne vplývať na týchto ľudí boli aj výlety. Pred i po výlete boli ako anjeli. Dvakrát do roka sa konal organizovaný výlet na niektoré pamätné miesta. Navštívili napr. Krásnu Hôrku, Betliar, Bojnice, Tatry, Oravskú Priehradu, jaskyne a pod.- Cestovali v ozdobených autobusoch, ktoré až tak hučali spevom pacientov. Sestričky im pravdaže pomáhali. Na týchto miestach sa pacienti chovali veľmi slušne. Všetko obdivovali, porovnávali a tešili sa bez konca. Keď sa vrátili domov, bolo potom rečí, diskusií a spomienok. Niet teda divu, že takouto prácou a starostlivosťou ako o pacientov, tak o celý vzhľad ústavu, dostal sa ústav v Kirti na prvé miesto v súťažení v okrese i v celom kraji. Prameňom týchto úspechov bolo, že všetci obyvatelia ústavu nažívali spolu ako jedna rodina. V tejto peknej rodinke vedúci správca, duchovný správca sestier a sestričky svorne a jednomyseľne spolupracovali pre dobro úbohých pacientov, za celkové zvýšenie životnej úrovne celého ústavu. Nie nadarmo volali pacienti pána správcu „oteckom“ a sestričky svojimi „mamičkami“. V roku 1962 prišla vypomáhať sestra M. Perpetua Kojnoková, kde bolo treba. V kancelárii, alebo na oddelení. V roku 1964 sr. Dométia Mátyášová ťažko ochorela na srdce a išla na polovičnú invaliditu. Takto nastúpila do ústavu sestra M. Eulógia Babjaková z liečenia v Tatrách. Pri rozširovaní ústavu, pre nedostatok rehoľných sestier, sme boli nútení prijať civilných zamestnancov z okolia do kuchyne práčovne a na oddelenie ku ošetrovaniu chorých. Rok 1965 je hlboko zapísaný v dejinách Cirkvi. Ukončil sa II. vatikánsky koncil, ktorý dal nové podnety pre život Cirkvi. Z jeho uznesení vychádzali aj predstavení rehôľ pri obnove rehoľného života. Najviditeľnejšou zmenou bola zmena rehoľných šiat, ktoré boli značne upravené a prispôsobené tak, aby zodpovedali dnešnej dobe. Rok 1967 bol ťažký. 23. septembra odišla k Pánovi predstavená nášho domu sr. Alojzia Satinská, ktorá už rok predtým chorľavela. Pochovaná je vo svojom rodisku v Senci. 1. októbra v roku 1967, nastúpila nová predstavená zo Slovenskej Ľupče sr. Benilda Adamová. V jeseni 1967 ochorel duchovný otec sestier, vdp. Karlubík. Koncom novembra sme ho zaviezli do nemocnice vo Veľkom Krtíši. Na Božie narodenie sa jeho stav veľmi zhoršil. Boli sme pri ňom vo dne v noci. Vtedy si žiadal, aby sme ho previezli do Sládečkoviec, do jeho rodiska, kde chcel zomrieť. Tu odovzdal svoju kňazskú dušu Pánovi dňa 26. decembra 1967. Už počas choroby vdp.Karlubíka, prišiel ho zastupovať jeho strýc vdp. P. Ľudovít Eiselle SJ z Beckova, vtedy mal už 87 rokov. Jeho zrak sa stále viac zhoršoval následkom degenerácie sietnice. Drobné písmená už nemohol vôbec prečítať, taktiež bol hatený v písaní. Vo všetkom bol odkázaný na pomoc iných. Mohol slúžievať iba votívnu svätú omšu. Bol však veľmi ochotný nám vypomáhať, prišiel s plným elánom. Preberal so sestričkami Špirkov katechizmus, učil nás rozjímať a žiť prakticky. Schopnejší pacienti, ktorí mali a majú záujem, chodili a chodia v nedeľu na sv. omšu do kaplnky sestričiek, hoci sú umiestnení aj na chodbe. Aj k ním sa prihováral v homílii a oni ho s veľkým záujmom počúvali. Na Vianoce, na Veľkú noc niektorí pristupujú aj k svätým sviatostiam. Pri zhoršení ich zdravotného stavu, snažíme sa im sprostredkovať aj sviatosti chorých. Pri úmrtí pacientov ústavu, takmer všetkých pochovávame v ústave. Od začiatku sme ich pochovávali v Čelároch a pochovali ich duchovní otcovia sestier. Až v roku 1972 vdp. dekan František Torma posvätil nový cintorín v Kirti, na vŕšku naproti ústavu. Takto sa aj pacientom ústavu venujú aj naďalej naši duchovní otcovia. Od roku 1968 sú v ústave už iba muži, ktorí sú ťažšie ovládateľní ako boli ženy. Pre zdravotné problémy vdp. P. Eiselle hľadal pre nás stáleho duchovného. Vynorili sa mnohé ťažkosti pre nedostatok kňazov. Po mnohých žiadostiach, konečne sa rozhodol vdp. Ladislav Janda SJ z Nitry na 6 týždňov od 10. mája do 30. júna 1968. Pri jeho príchode sme jedáleň premiestnili do bývalej ústavnej kuchyne, duchovného otca sme ubytovali do bývalej jedálne a miestnosť, kde dovtedy bývali naši duchovní otcovia, sme premenili na príručnú kuchynku pre sestričky. Vdp. P. Janda bol v Kirti veľmi rád, po 6 týždňoch sa aj ťažko lúčil. Vdp. Eiselle zase našiel pre nás duchovného otca z ich Spoločnosti. Prišiel k nám vdp. P. Alojz Litva, SJ, ktorý sa práve vrátil z 8 a pol ročného väzenia. S láskou sa nás ujal, ale len na 10 týždňov. Potreboval totiž byť v pracovnom pomere a zamestnanie dostal v Trnave. 21. septembra 1968 sa s radosťou vrátil vdp. P. Janda už ako na trvalo, kým to bude vôľa Božia, ako to sám naznačil. Bol už dôchodca, skúsený, vážny páter. Denne adoroval v kaplnke a veľkú váhu kládol na svätú spoveď. V osade Kirti sa zriadila kaplnka v súkromnom dome. V nedeľu, vo sviatky a na prvé piatky spovedal ľudí z osady, slúžil sv. omšu a aj my sestričky sme využili možnosť, zvlášť po nočných službách, zúčastniť sa na týchto sv. omšiach. Ľudia ho pozvali posvätiť domy na Tri Krále. Aj sestričky chodili s ním po kolede, v čom sa pokračovalo aj po jeho odchode ešte asi tri roky. Nakoľko v tomto období Cirkev sa tešila väčšej slobode a vanutiu Ducha Svätého, 20. marca 1969 vdp. Janda bol preložený do Ružomberka pomáhať v pastorácii. Ale tu o dva mesiace zomrel pri spovedaní. Pochovaný je v Nitre. 21. marca 1969 sa s ochotou vrátil natrvalo vdp. P. Alojz Litva SJ. Aby mal zaistený pracovný pomer, bol vedený ako súkromný zamestnanec sestričiek, čo mu aj úradne uznali. Bol naším duchovným otcom. To sme už rástli aj počtom. Niekedy nás bolo aj 28 sestier. Vykonával duchovnú službu aj v osade, kým mu to štátne úrady nezakázali. Veľa času venoval fotografovaniu. Sestričky, ústavné budovy, zverenci, sú zachytení v každom období a pri rôznych prácach. Máme veľa záberov aj na diafilmoch. Zaobstarali sme magnetofón, aby nám denne mohol natáčať vlastné homílie, ktoré nám aj opisoval pre súkromné potreby. Nahrával rôzne prednášky, piesne, oslavy, i duchovné cvičenia. Kúpili sme premietací aparát na diafilmy. Občas premietame aj katechetické filmy, i zo života svätých. Venoval sa aj maľovaniu. Namaľoval aj pre nás veľmi pekný obraz Panny Márie. Jeho prostredníctvom nás navštívilo a spoznali sme veľa vzácnych osobností, čo nám všetkým prinášalo mnoho duchovného povzbudenia. Medzi mnohými sa zvlášť tešíme osobnému poznaniu Otca biskupa Jána Korca SJ, ktorý nás navštívil viackrát. Prežili sme s ním nezabudnuteľné chvíle. Roky 1968 – 1969 sú rokmi, kedy Cirkev na Slovensku píše svoje „dejiny rozkvetu“. Pravdaže, značne to pocítila aj komunita v Kirti. Sestra provinciálna predstavená M. Cyrila odvolala z Kirti v roku 1969 v dôsledku otvorenia nových pracovísk, 4 sestry: Sr. M. Perpetuu Kojnokovú, Sr. M. Liliosu Burdovú, Sr. M. Juventiu Novákovú a Sr. M. Eulogiu Babjakovú. Na ich miesta boli k nám pridelené: Sr. M. Bazilea Lucová, Sr. M. Matea Janíčková a Sr. M. Brigita Plevková V tomto období sa ukázala možnosť prijímať nových členov do rehoľných spoločností. V Kirti už od r. 1962 pracovala Mária Burdová, ktorej povolanie mohla naša Spoločnosť potvrdiť medzi prvými. A tak Mária Burdová – sestra M. Alojzia, bola našou prvou „benjamínkou“ po dlhých rokoch čakania pre zákaz štátu. Ústav v Kirti, vďaka pochopeniu aj zo strany vedenia ústavu, stal sa domom prípravy a formovania nových povolaní do služby Pánovi. (tým, že vedenie ústavu umožnilo časté prijímanie a prepúšťanie zamestnancov – mladých sestier). Naša komunita týmto prijala štafetu, ktorú chce dávať ďalej. Tak k prvej mladej sestre prichádzali ďalšie: Terézia Straková sestra M. Mirjam Anna Hriňová – z Kirti sestra M. Ignátia Jarmila Poľanská sestra M. Laura Zuzana Veselá sestra M. Caritas Ľudmila Högerová Júlia Kancianová – tieto dve sa neosvedčili a behom roka odišli. Od roku 1970 prichádzali ďalšie: Mária Sviteková sestra M. Monika Margita Juhásová sestra M. Emília Angela Filová sestra M. Fides Anna Duláková sestra M. Gemma Júlia Fudalyová sestra M. Anastázia Irena Solárová sestra M. Cypriana Terézia Kövérová sestra M. Jana Jarmila Bányaiová sestra M. Alexia Marta Múdra sestra M. Ružena Lucia Likavčanová sestra M. Elena Tieto mladé povolania viedla a usmerňovala sestra M. Lioba Zmatková. V našej komunite sa ich veľa vystriedalo, pretože odchádzali do noviciátu a mnohé z nich potom išli na iné pracoviská. My sme prijali zase iné. Všetky sme však pri nich ožili a naplnila nás radosť, že naša drahá Spoločnosť sa znovu môže rozvíjať na slávu Božiu. Veľmi sa osvedčili aj na pracoviskách: v zdravotníctve, v kuchyni i v kancelárii. Kirť je osada pomerne vzdialená od miest Veľký Krtíš i Lučenec. Pre naše súkromné potreby, nákupy a tiež, aby v nedeľu a vo sviatky aj sestry, ktoré mali nočnú službu mohli byť na sv. omši, kúpili sme 1. septembra 1971 auto „Fiat-Combi“ 128. Prvými šoférkami spomedzi sestier našej komunity boli sr. Lioba a sr. M. Rafaela Babjaková, neskoršie aj Sr. M. Ružena a Sr. M. Elena . Následkom havárie v roku 1972 auto bolo dosť poškodené, preto sme ho predali a kúpili sme druhé, ktoré nám slúžilo vyše 5 rokov. Starosť o nám zverených nás stále nútila, aby sme vždy viac spríjemňovali prostredie ústavu. Tak sme s pacientmi upravili dvor, cesty, kvetinové záhony v parku. V rokoch 1971 – 1972 sme svojpomocne vystavili aj trojizbový domček pre výchovu. Vtedy bol vedúci ústavu pán Vojtech už chorý. Potom už ani nepracoval, až v marci 1973 nastúpil terajší vedúci ústavu Ladislav Monosa. Aby sme nechodili v blate, postupne dal vybetónovať aj ostatné cesty a chodníky v areáli ústavu. Toto sľubné a krásne obdobie však netrvalo dlho. V júli 1973 prišla k nám Antonia Romanová – sestra M. Alena, ktorá však po 6 – tých týždňoch musela odísť, pretože ju ÚSS už neprijalo do pracovného pomeru. V roku 1973 sme ešte spolu, takmer nič netušiac, hoci posledné dve sestry, ktoré k nám prišli v r. 1972, už ostali v civile, lebo ich už nemohli prijať ako rehoľné sestry, 19. júla oslávili sviatok sv. Vincenta. V ďalších týždňoch a v dňoch však do ústavu prišli nadriadení z ONV, KNV a Ministerstva kultúry. Najprv hovorili s duchovným otcom sestier a žiadali od neho, aby presviedčal mladé sestry, aby sa vyzliekli z rehoľných šiat a ostali pracovať v ústave v civile. P. Litva však túto požiadavku radikálne odmietol. A toto bol dôvod, aby ho hneď odvolali a zakázali pracovať medzi sestrami. To nás naplnilo veľkým bôľom a starosťou. Po písomnom odňatí súhlasu a odvolaní 16. septembra 1973 musel odísť. Pravdaže, ešte v auguste si títo „páni“ predvolali mladé sestry na tzv. vyšetrovanie, kde sa ich snažili presvedčiť, aby ostali v civile. Ani jedna však nechcela pristúpiť na túto požiadavku. V tom čase nám veľmi pomáhali najmä spoločné modlitby a obety na ten úmysel. Tieto okolnosti nás všetkých naplnili smútkom, ale nestrácali sme dôveru v Pánovi. Ona pomohla týmto mladým sestrám ostať vtedy pevnými vo svojom povolaní. Boli to sestry: M. Alojzia, M. Laura, M. Ignátia, M. Jana, M. Monika, M. Cypriana, M. Alexia, M. Fides. Sestry M. Elenu a M. Ruženu nemohli brať ako rehoľné sestry, nakoľko boli v civile. Považovali ich však za „čakateľky“. Aj ich predvolali, aby sa dozvedeli, či skutočne pracujú v ústave s tým úmyslom. Nič im to však nepotvrdilo, preto ich nechali ako pracovníčky ÚSS. Sestra Ružena, ktorá bývala so sestrami v ústave, musela odísť bývať inde. S tým však nebola ťažkosť. Sestry mali s ubytovaním v ústave vždy problémy, práve pre nedostatok priestoru. Toto sa veľmi ukázalo, keď prišli do ústavu pracovať mladé sestry. V izbách na byte sestier sa využil každý priestor pre posteľ, tri sestry spali aj v kancelárii. Predstavené boli preto nútené hľadať iné možnosti a tak sestry bývali v prenajatých izbách v osade. Tam mohla ísť bývať aj sestra M. Ružena. Mladým sestrám, ktoré odmietli ostať v ústave v civile, vedenie ústavu dalo výpoveď s dôvodom, že ich už nepotrebujú. Sestry podali odvolanie, čo bolo samozrejme odmietnuté. A tak do konca októbra 1973 nás osem mladých sestier muselo opustiť. Pravdaže, v rehoľných šatách ich už nikde neprijali do zamestnania, a tak ich museli vymeniť za civilný oblek. Božia Prozreteľnosť však bdela nad nami aj vtedy. Mladé sestry odišli, ale Pán Boh sa o ne postaral. Pre potrestanie rehoľných sestier, od 15. novembra 1973 museli byť rehoľné sestry odstránené z kancelárie a vedúcich miest ústavu. Tak prešli sestry, ktoré dosiaľ pracovali v kancelári na prácu zdravotných sestier na oddelenie. Hlavná sestra Evellia Guttmanová bola tiež vymenená a prijatá civilná. Od tohto obdobia ostalo v Kirti 17 sestier, ktoré pracujú na oddeleniach, iba dve sestričky pracujú vo výchove. Sestra Ružena, keďže ju neevidovali ako rehoľnicu ostala pracovať v kancelárii ako civilná a sestra Salustia jediná ostala vedúcou kuchyne. Už od samého príchodu do ústavu, nebola sestrám dovolená žiadna vonkajšia duchovná činnosť. Nakoľko sme mali kaplnku a svojho duchovného, vôbec sme sa nesmeli po kostoloch ani ukázať a prísť do styku s ľuďmi. Z tohto dôvodu v nedele a sviatky sestry, ktoré mali nočnú službu, nemali nijakú možnosť ísť na svätú omšu. Naozaj, nechali Boha, aby Ho našli v úbožiakoch, ktorým slúžili. Následkom zákazu sa sestry v roku 1961 nesmeli zúčastniť ani na primíciách vdp. Štefana Várköziho v blízkej dedine v Kováčovciach. Po uvoľnení v roku 1968 sa sestry tým radostnejšie chystali a pomáhali na primíciách vdp. Ignácovi Kelemenovi vo Vrbovke v roku 1971. V tomto období sme už mohli chodiť aj do kostola do okolitých dedín, a tak sme sa častejšie aktívne zapájali pri bohoslužbách. Mali sme radosť z nášho prispenia pri primíciách novokňazov, aj v okolitých farnostiach. Modlitbami, obetami, ale aj hmotne, ako i osobnou pomocou sme pomáhali mladým kňazom k oltáru Božiemu i v ďalších rokoch, niekedy aj v iných častiach Slovenska. Stretli sme sa tu s vdp. prepoštom dr. Štefanom Leštárom, ktorého sme poznali z Komárna. Bol preložený do blízkej obce Olováry. Tu, medzi jednoduchými ľuďmi, veľmi pekne účinkoval. Zúčastnili sme sa aktívne aj na oslave jeho 50 ročného kňazského jubilea 8. 1. 1972. 6. marca 1973 zomrel, deň po slávnostnej vysviacke troch nových slovenských biskupov. Pochovával ho novo vysvätený biskup, apoštolský administrátor trnavský Msgr. Dr. Július Gábriš 8. marca 1973. Pri tejto príležitosti neodmietol naše pozvanie a naša komunita mohla pozdraviť svojho nového otca biskupa hneď v prvých dňoch jeho pastierskej služby. Rok 1973 bol značným prelomom v našom živote. Po odchode mladých sestier z komunity, na ich miesta boli v ústave prijatí civilní zamestnanci. Štátne úrady pre veci cirkevné, KNV a ONV, súčasne vydalo rôzne zákazy a príkazy, medzi ktorými bolo aj to, že sestry znovu nesmú chodiť na sv. omšu do žiadneho kostola, nakoľko majú svoju kaplnku a kňaza. To však sme už nerešpektovali a do kostola sme chodili podľa potreby. Nakoľko v období uvoľnenia do našej kaplnky mnohokrát chodili na sv. omšu aj obyvatelia osady, dostali sme príkaz, že kaplnka je len pre potreby rehoľných sestier. Odvtedy nesmel nikto z civilných ľudí prísť do kaplnky. Svoje možnosti pre apoštolát sme sa teda snažili usmerniť na modlitby a iné obety, ktoré nepodliehali kontrole štátu. Zakázali nám akúkoľvek aktívnu účasť na sv. omšiach a tým viac na cirkevných slávnostiach. Snažili sme sa preto svoje poslanie upevňovať v službe tým chorým, ktorí nám boli v ústave stále zverení. Taktiež slúžiť dobrým príkladom pre civilných spolupracovníkov. Vedúci ústavu Ladislav Monosa sa po svojom príchode do ústavu začal plne venovať výstavbe už rozostavanej budovy, ktorá bola pôvodne plánovaná ako budova pre ubytovanie sestier. Nakoľko sestry odišli, ich počet sa zmenšil, prestalo sa uvažovať o tom, že tam budú ubytované sestry. Budova bola dokončená až v roku 1975. Pri jej dokončení sestričky dostali návrh, že môžu bývať v tejto novej budove, ale kaplnka by mala ostať v starej budove na pôvodnom mieste. Sestričky samozrejme tento návrh odmietli a ostali bývať v budove pri kaplnke, kde bývali od začiatku. Potom tam otvorili nové oddelenie pre 24 pacientov a k nim zadelili 4 rehoľné sestry ako pracovníčky. K dnešnému dňu je to jediné pracovisko v ústave, na ktorom v zdravotníctve pracujú len rehoľné sestry. Na ostatných pracoviskách všade pracujú s civilnými zamestnancami. Tým majú väčšiu príležitosť apoštolátu vlastného príkladu. A sestry sa o to usilujú. Po roku 1974 ústav sa stal stále viac známym vďaka starostlivosti o pacientov na úseku výchovy a pracovnej rehabilitácie. Tu dosahujú veľmi pekné výsledky s vedúcim výchovy, ktorý je všestranne nadaný a má k pacientom dobrý vzťah. Tieto výsledky mu pomohli dosiahnuť svojou veľkou obetavosťou, láskou a veľkou ochotou práve sestričky, ktoré pracujú vo výchove. Akoby zázemie týmto veľkým výsledkom je činnosť a účinok všetkých obetí tých sestier, ktoré pacientom slúžia v ich sociálnych potrebách, ktoré nebadateľne dávajú týmto postihnutým istotu, spokojnosť a vôľu rozvíjať sa, pretože sa im venujú aj vo svojom voľnom čase. Mnohokrát prinášajú veľké obety v službe tým najviac postihnutým, ktorí nedokážu vydať zo seba niekedy ani úsmev, ba „odvďačia“ sa aj bitkou. Keďže vdp. P. Litva 16. septembra 1973 musel od nás odísť, našim novým duchovným sa stal tohto dňa vdp. P. Gregor Ľudovít, tešiteľ, už na dôchodku. Z cirkevného úradu KNV mu dali podmienku –– alebo pôjde k sestričkám, alebo musí z pastorácie odísť. Prijal teda miesto duchovnej služby u nás. Prišiel veľmi skromne z Necpal (pri Martine). Dostal súhlas výlučne len pre nás- sestričky. Tešili sme sa, že nebudeme sirotami a denne nám poslúži pri Božom oltári. Bol tichý a skromný, ku sebe v rehoľnej disciplíne prísny a štedrý v rozdávaní svojho imania. Doobeda aj poobede adoroval v kaplnke. Rád robil túry, aspoň jednu cestu peši do Bušiniec (12 km) alebo inde, navštevujúc kostoly aj kňazov. Pre rehoľné potreby prekladal knihy z nemčiny. Vdp. P. Gregor Ľudovít sa v r. 1977 necítil zdravotne dobre. Prostredie – stále vidieť pred sebou týchto úbožiakov – mu nevyhovovalo. 15. októbra 1977 odišiel do pastorácie v Ľubietovej. Tam prevzal faru. Po dlhšom hľadaní nového duchovného, dočasne, kým nenájdeme druhého, prihlásil sa z Levíc Msgr. Dr. Anton Gazso, 79 ročný dôchodca. Veľmi ťažko dostal súhlas od štátnych orgánov do 31. decembra 1977. Svojimi zaujímavými a dôkladnými kázňami po nedeliach nás poučil a povzbudil. Bol však chorľavý, ťažko znášal podnebie, viackrát ochorel, bol aj v nemocnici so zápalom pľúc. V tomto ťažkom položení sme skúsili prosiť súhlas pre vdp. P.Litvu, ktorý bol na dôchodku. A na obdiv sa to podarilo.- 17. januára 1978 sme tak mohli, už v zlepšenom zdravotnom stave vyprevadiť vdp. Mons. Dr. Antona Gazsu do Levíc. Pri týchto častých výmenách duchovných otcov nám veľmi dobre poslúži naše auto na sťahovanie. Nakoľko však druhé auto „Fiat“ značne hrdzavelo, v r. 1978 sme ho predali a teraz nás vozí osobné auto „Lada“. Okrem služieb – ciest pre potreby našej komunity – auto slúžilo aj pre apoštolát. V Kirti kostol nebol, preto podľa možnosti, ale takmer každú nedeľu sme odviezli aj obyvateľov z osady do blízkych dedín na sv. omšu. 18. januára 1978 znova sa nás ujal bývalý duchovný otec vdp. P. Alojz Litva, SJ. Dostal pre nás súhlas síce len na tri mesiace, ale doteraz sa podarilo po uplynutí termínu súhlas znova a znova predĺžiť.- Svojou dobrotivosťou nám dával dobrý príklad, mal pre nás porozumenie a pochopenie. Denne nám vysvetľoval state z Evanjelia, poučil nás, ako žiť v láske po príklade Pána Ježiša. Poslúžil nám aj ako „údržbár“ na byte a keď bola bieda, aj po oddeleniach. Opravil, napravil potrebné veci. Činnosť sestier s pacientmi bola veľmi rozmanitá. V prvom rade sme mysleli na to, že im tu máme vytvoriť domáce – rodinné prostredie. Hoci boli chorí, predsa dokázali vytvoriť mnoho užitočného. Tak sa s nimi venujú rôznym prácam v ústave, pri dreve, uhlí, v parku pri sene, okolo kvetov. V posledných rokoch bol ústav veľmi rozostavaný, a tak pacienti veľa pracovali pri stavbách, často pri najťažších pomocných prácach. No nejde len o využitie ich telesných síl. Pri rôznych ručných prácach, maľovaní, vytváraní obrazov z dreva a iných materiálov mohli plne uplatniť svoje schopnosti. Naši chlapci (tak ich voláme, hoci sú to väčšinou starší, dospelí) však najradšej mali veselosť, spev, hudbu a tanec. Dokázali aj samy zahrať v ľudovke, ba i v rytmickej skupine. Hrali na rôzne hudobné nástroje a veľmi pekne spievali. Pre niektorých však bolo veľmi ťažké nájsť vhodnú prácu. Zato radi presedia i celý deň pri páraní peria. Hoci ich nie je veľa, keď prší, pomôžu im i tí, ktorí vonku nemôžu pracovať. Ich výsledky možno oceniť pri výstavách a kultúrnych vystúpeniach, najmä v súťažiach. No my sa môžeme tešiť aj z ich prác, ktoré robia pre ústav. S vďakou spomíname na krásne púte v rokoch 1969 – 1972.- Dostalo sa nám milosti navštíviť niektoré pútnické miesta u nás ako Šastín, Marianku, Staré Hory, Velehrad, a dvakrát sme boli aj v Poľsku, v Čenstochovej. Rok 1975 bol vo svätej Cirkvi jubilejným – Svätým rokom. Hoci sme využívali možnosti na získanie milostí tohto Svätého roka aj doma, každá z nás túžila sa dostať aj do Ríma. Štyri sestričky si vtedy dali žiadosť o vycestovanie do cudziny: sr. Evellia, sr. Salustia, sr. Ružena a sr. Elena. Štátne orgány povolenie na vycestovanie však nedali ani jednej práve pre dôvod Svätého roku. O rok neskoršie, v roku 1976 sr. Evellia a sr. Salustia svoju žiadosť obnovili a dovolenie aj dostali. Tak mohli na jeseň roku 1976 odcestovať do Večného mesta a do Lurd. Dva týždne, ktoré prežili na týchto milostivých miestach, majú ozvenu v celom ich živote a my všetci sa tešíme s nimi, lebo prostredníctvom nich sme tam boli všetky. V rokoch 1976, 1977 začali aj v našej komunite prvé sestry odchádzať na dôchodok. Prvá prestala pracovať sestra M. Brigita, potom sestra M. Bazilea, sestra predstavená M. Benilda a sestra M. Dométia. Táto však, nakoľko jej to zdravotný stav dovolil, pomáhala svojej chorej sestre opatrovať 94- ročného otecka. Tieto sestry bývali a stravovali sa v ústave. Veľmi sme sa potešili udalosti v Cirkvi svätej, keď 16. októbra 1978 kardinálsky zbor, zvolil po veľmi krátkom pontifikáte Jána Pavla I. nového Svätého Otca – Poliaka – Jána Pavla II. Tento dobrý Otec Cirkvi Svätej sa chystal na návštevu do Poľska od 2. do 10. júna 1979. To dalo našim štátnym orgánom veľa práce. V obave, aby sme sa náhodou nedostali v tomto období do Poľska, pretože robili aj mnoho iných opatrení, pasové oddelenie v našom okrese nám dva týždne pred touto návštevou zobralo cestovné pasy. Koncom júna nám ich však vrátili. Nevrátili ich sestre Ružene a sestre Elene. Nepovedali ani dôvod, iba, že písomne to oznámia. Oznámili, že nie je v záujme štátu, aby v súčasnej dobe boli držiteľmi cestovného dokladu a cestovali do zahraničia. Štátne orgány sa teda aj u nás všemožne snažia obmedzovať akékoľvek aktivity života Cirkvi – ba aj jednotlivých kresťanov. Kňazov v celom okrese vystríhajú pred kontaktom so sestrami, ako s niečím, čo obmedzuje ich činnosť. Zakazujú im návštevy u nás. Pre kontrolu sestier vydali príkaz, aby sestry zapisovali každú svoju cestu autom, kde a kedy chodia. Túto požiadavku sme neprijali a žiadnu evidenciu sme neviedli. V roku 1977 sr. provinciálna M. Benedicta Raškovská nás požiadala o údržbu hrobov našich sestričiek v Leviciach. Doteraz sme sa postarali o usporiadanie, opravu i realizáciu kamenných a sochárskych prác. Od 1. septembra 1978 sestra M. Evellia odišla na dôchodok a súčasne bola vymenovaná za predstavenú v Slovenskej Ľupči. Ona bola od začiatku, teda od 1. decembra 1955 v Kirti hlavnou sestrou, od r. 1973 pracovala pri civilnej hlavnej sestre. Tiež od 1. septembra 1978 bola preložená sestra M. Lioba do Vrícka, do pracovného pomeru Charity, pre novostavbu v záujme našich sestier dôchodkýň. Tým sa náš stav zmenšil na 15 sestier, z ktorých 4 sú dôchodkyne. 13. decembra 1978 slávil náš ústav 25. výročie svojho vzniku. V apríli 1979 sa otvorilo IV. oddelenie, skoro 1 km od ústavu pre 26 pacientov. Po celý čas skusujeme otcovskú ruku Božiu, ktorá nás neopúšťa. Mimoriadnym spovedníkom sestričiek bol vdp. František Torma, bušinský dekan -farár. Patríme do jeho farnosti. Od príchodu sestričiek do Kirti nám pomáhal, poradil, ba aj zastúpil, keď bolo treba. V prvých rokoch, keď v ústave ešte nebola elektrina, sestričky chodili na jeho faru žehliť naše škrobené závoje. Bol naším dobrým otcom a svojím životným optimizmom nás mnohokrát povzbudil v ťažkostiach. Na fare v Bušinciach prežil vyše 40 rokov. Hoci je už veľmi chorý, ešte stále udržujeme duchovné spoločenstvo. Jeho humor mu nemôže odobrať žiadne utrpenie. Farnosť v Bušinciach. v ktorej je osada Kirť ako filiálka,. bola vždy zahrnutá do našich modlitieb. Prvý zákaz chodiť do kostola, ktorý sme dostali pri našom príchode, spôsobil, že sme s veriacimi ťažko prichádzali do styku. Našim prvým spojivom bol práve vdp. dekan Torma, prostredníctvom ktorého sme mohli lepšie spolucítiť s našou farnosťou. Začiatkom roku 1975 vdp. dekan Torma odchádza do dôchodku pre zhoršenie zdravotného stavu a tiež pre pomerne vysoký vek. Na jeho miesto dostane fara po jeho vyše 40 ročnom účinkovaní nového duchovného správcu už z radov mladých kňazov, iba nedávno vysväteného vdp. Ladislava Sztyahulu. Bolo to jeho prvé miesto vo vinici Pánovej, preto sme sa aj my snažili pomôcť mu v jeho zodpovednom úrade, či už modlitbami, alebo aj vonkajším prejavom nášho duchovného spoločenstva. Čo sme s radosťou uvítali v jeho činnosti, boli latinské sv. omše, ktoré aj veriaci radi prijali a aktívne sa zapájali.- Prevzal pekne obnovený farský kostol. Postaral sa o oltár obrátený k ľudu. Na farskej budove uskutočnil najpotrebnejšie opravy. V roku 1977 sa jeho práca v našej farnosti skončila a na jeho miesto bol preložený vdp. Ladislav Tóth. Pretože bol chorý na žalúdok, skoro denne sme mu poskytovali obedy. Bol to veľmi horlivý kňaz, ktorý za svoje presvedčenie bol ochotný dať i život. Mnohí si v ňom našli dobrého otca. Bol veľmi pevný v živote viery a túto dôslednosť žiadal aj od veriacich. Zvlášť veľkú lásku prejavoval mladým a deťom. Najmä pre tieto dôvody zakrátko v r. 1978 bol štátnou správou preložený na inú faru. Tak sa tu dostal terajší správca fary vdp. Ján Orosch, lazarista, tiež mladý kňaz. Vysviacku prijal v r. 1976. S ním teraz naša komunita na základe uznesení II. Vatikánskeho koncilu, ale i v duchu našej spolupatričnosti snaží sa spolupracovať v rámci našich možností na privádzaní duší k Pánovi. Aj pre nás je povzbudením jeho spôsob života. Jeho duch chudoby, poníženosti a lásky k ľuďom sú obrazom verného syna svätého Vincenta. Je isté, že vo veľmi krátkom čase získal si i veriacich, čo prejavujú vo vzájomnej láske. Svoje hudobné nadanie využíva pri deťoch. Má ich síce len malú skupinku, ale veľmi aktívne prispievajú svojimi hudobnými vložkami na pozdvihnutie osláv cirkevného spoločenstva vo farnosti. Veľmi ochotne sa podujal na opravu už rozpadávajúceho sa kostola v Čelároch. Veriaci, povzbudení jeho horlivosťou, sa veľmi ochotne zapojili do tejto práce a už v krátkej dobe sa budú tešiť z obnoveného domu Božieho, aby tak dvíhali svoje srdcia k dokonalosti. Pomáhame im svojimi modlitbami, obetami, i hmotne, tak ako aj niekoľko rokov predtým pri obnove farského kostola v Bušinciach. Chceme tým potvrdiť naše spoločenstvo s veriacimi a prispieť k zväčšeniu slávy Božej na zemi. Dlho nám ostane v pamäti film zo života svätého Vincenta, ktorý sme mali možnosť vidieť práve prostredníctvom vdp. Oroscha. Napriek zákazu sme všestranne vždy pomáhali týmto kňazom pri ich zariaďovaní, pri sťahovaní; pri nákupoch pre kostoly sme poslúžili aj autom. Obnovili sme bohostánok v Bušinciach. Aktívne sme sa zapojili pri Mikulášskej slávnosti miništrantov. Stále viac sa nám teraz javí potrebná pomoc modlitbami vyprosovať milosti pre duše a pre činnosť kňazov našej farnosti. Po celý čas skusujeme otcovskú ruku Božiu a ochranu Panny Márie, ktorá nás nikdy neopúšťa. V roku 1979 – 1980 bol betónový podklad okolia ústavu potiahnutý asfaltom v celom areáli ústavu. Začiatkom februára 1980 odchádza z ústavu do Ružomberka Marta Múdra – sestra Ružena. Začiatkom marca 1980 odchádza z ústavu Lucia Likavčanová – sestra Elena. Taktiež sestra Takáčová Rozária z výchovy je premiestnená na odd. I. za staničnú sestru. Sestra Tibalda Tokárová ostáva vo výchove. Začiatkom apríla 1980 sestra Tibalda Tokárová išla na dôchodok, ale pracovala ešte do 15. augusta 1982. V tom istom čase išla na dôchodok sestra Filepová Etéria, ale viackrát po niekoľkých mesiacoch vypomáhala na odd. č. II. V tomto období bol preložený aj bušinský pán farár vdp. Ján Orosch do Hodruše. Miesto neho nastúpil vdp. Karol Buday z Nenince. V roku 1981 začiatkom februára odišla na dôchodok sestra Aldemára Kováčová, ale ďalej pomáhala ako brigádnička na oddelení č. 3. V tomto období sa vykonali aj zmeny na jednotlivých oddeleniach. Sestry opustili oddelenie číslo 1. Sestra Rozária Takáčová prebrala staničnú sestru po sestre Aldemáre Kováčovej na oddelení č. 3. Sem bola premiestnená aj sestra Magdaléna Sieklová z oddelenia 1. Začiatkom októbra 1981 rozšírenie oddelenia č. 3 a taktiež dokončili budovu pre kancelárie (pri vchode ústavu). Kanceláriu a spoločenskú miestnosť preložili do novej budovy. Miestnosti sa uvoľnili, postupne predvolávali pacientov do počtu 45 (bolo 25), ale stav personálu nezvýšili. Práca na oddelení č. 3. sa veľmi sťažila, k tomu ešte čerpanie dovoleniek – sestry slúžili len po jednej (ale len rehoľné sestry)! 30. apríla 1982 súdruhovia z KNV rozhodli o odsune sestier z ÚSS Kirť. Sestrám oznámili odsun dňa 30. júna 1982, ale pre nedostatok miesta v charite odsun bol oddialený. Začiatkom júla sestre Tadei Skuhrovej, dôchodkyni nedovolili ďalej pracovať na oddelení číslo 3. Za sanitárku prijali civilnú osobu, Irmu Bagdalovú. 27. septembra 1982 prišla nová výzva z Bratislavy od Dr. Leškovej na odsun sestier, vraj sú miesta vo Vrícku. Dr. Lešková sa odvolávala na nátlak ONV V. Krtíš – ktorý žiada odsun sestier z ÚSS Kirť. Páni z ONV Veľký Krtíš boli sa presvedčiť vo Vrícku a zistili, že miesta tam niet. 26. novembra 1982 riaditeľ Mauer v prítomnosti hlavnej zdravotnej sestry Málišovej a ústavnej hlavnej sestre Kissovej –úradne nám dali na vedomie, že dňom 30. novembra 1982 dôchodkyne a tiež i pracujúce sestry (Babjaková, Janíčková, Harvilíková, Takáčová) Sieklová vraj už aj tak je na dôchodku, musia opustiť Kirť. Vraj, že je to dohodnuté aj s našou provinciálnou predstavenou. Naša odpoveď bola: Sestra provinciálna predstavená nám nič neoznámila, bez nej to neberieme na vedomie.- Sestry v pracovnom pomere tiež neboli ochotné podpísať rozviazanie pracovného pomeru. 28. novembra 1982 vedúci odboru Bablena a náš ústavný vedúci Sabadoš uznali, že dali veľmi krátky termín, chcú sa dohodnúť so sr. provinciálnou predstavenou. 30. novembra 1982 sestra provinciálna predstavená Benedicta Raškovská a miestna predstavená Benilda Adamová po dlhšom rozhovore s horeuvedenými pánmi dohodli odchod sestier na 1. marec 1983. 10 sestier do Slovenskej Ľupče, 2 sestry do Vrícka, 1 sestra do Ružomberka. Sľúbili pomoc na prevážanie, vlastne, že oni sa postarajú o celkový presun. Začiatkom, číže 1. decembrom 1982 sestra provinciálna predstavená Benedicta premiestnila sestru Tadeu Skuhrovú do Vrícka, Sr. Magdalénu Sieklovú, ktorá skončila pracovný pomer a dňom 1. januára 1983 išla na dôchodok do Ružomberka. 14. februára 1983 súkromník Kiss odviezol niektoré veci do Vrícka, a 15. februára synovec sr. Aldemáry Peter Galbač odviezol niečo do Slovenskej Ľupče. Úradná rozlúčka bola v spoločenskej miestnosti 22. februára 1983. Prítomní boli vedúci ústavu a všetci zamestnanci. Uznali statočnú prácu sestier, a s vďakou odovzdali kyticu kvetov. Nakoľko sestra provinciálna predstavená bola chorá, sestra Bernadeta Pánčiová prišla do Kirťa poďakovať sestre predstavenej a sestričkám. 25. februára 1983 sestry Janičková Matea, Harvilíková Salustia a Babjaková Rafaela odišli do Ľupče, aby tam mohli nastúpiť do pracovného pomeru od 1. marca. Sestra Rafaela sa ešte vrátila v ten deň ústavným autom, aby bola v Kirti sestrám na pomoci. Začiatkom marca 1983 nákladné auto, dodávka ústavná, aj naše auto odviezli veci do Ľupče. Sestra M. Rozária odišla so sestrou Ľudmilou do Ružomberka. Do 10. marca prišla pomáhať aj sestra Magdaléna z Ružomberka. V ten deň zobrali aj sochy Panny Márie a sv. Jozefa z kaplnky. 1. marca sme spoločne poďakovali vdp. Pátrovi Litvovi za všetku jeho dobrotu a starostlivosť. Nech mu Pán Boh odplatí hojnými milosťami za duchovnú službu. Vdp. P. Alojz Litva, SJ 20. júna 1982 sa dožil 70 rokov. Koncom júla mu už nechceli predĺžiť súhlas ako duchovný sestier v Kirti, „nakoľko pobyt sestier v Kirti už nebude dlho trvať“. 8. alebo 9. marca 1983 prevzali inventárne veci: vedúci ústavu, riaditeľ Mauer, hlavná sestra, skladníčka – napísaná bola zápisnica. Niektoré potrebné veci sme už predtým odkúpili, ako šijací stroj, stoličky, ktoré sme aj vyplatili. 10. marca: Posledné ráno, posledná svätá omša! Posledný raz sme prichádzali do kaplnky k Eucharistickému Pánu Ježišovi, aby sme Ho ešte raz odprosili, ďakovali, a prosili o duševnú silu prežiť to všetko ako najsvätejšiu vôľu Božiu. V kaplnke boli už len najpotrebnejšie veci: oltár, lavice. Skriňu na kostolné rúcha sme darovali do súkromnej kaplnky v Kirti. Byt sestier sa úplne vyprázdnil od povale až po pivnice. Všetky miestnosti boli vyzametané a v poriadku. Nákladné auto, dodávka odviezli veci do Ľupče, aj sestru Magdalénu po Banskú Bystricu, ktorá dovtedy obetavo vypomáhala sestričkám v Kirti. Zakaždým, keď nákladné auto alebo dodávka odvážali veci, vedúci ústavu dal ku vodičom 2 – 3 chlapcov, ktorí ochotne pomáhali pri nakladaní a vykladaní. Veci Vdp. P. Litvu už predtým párkrát odviezli naším autom do Trnavy. 9. marca prišli po neho a na druhý deň so všetkými vecami ho odviezli do Trnavy. Odchádzali pred nami a naše auto s poslednými sestrami za nimi: Boli to sestry M. Aldemára, M. Dométia, M. Etéria, M. Benilda a sestra Rafaela šoférka. Zamestnancom väčšinou bolo ľúto za nami. A pacientom chlapcom i chlapom, ktorí trocha chápali, čo sa deje, bolo veľmi ľúto za nami, plakali a ďakovali. Z trinástych sestier osem bolo od začiatku v Kirti, teda 22 rokov. (Sr. Tadea, Aldemára, Dométia, Rozária, Magdaléna, Etéria, Salustia Evellia). Ostatných 6 sestier: M. Rafaela, Tibalda, Benilda, Bazilea, Matea, Brigita 16 – 20 rokov. Vďaka Bohu za všetky milosti a dobrodenia, ktorými nás celý čas v Kirti obsypával. Nech je mu milá každá naša námaha a obeta, ktoré sme priniesli. A my sme – aj posledné odchádzali z poslušnosti každá tam, kde nás Božia Prozreteľnosť určila, aby sme tak plnili vôľu Božiu. Cestou sme sa zastavili na krátku rozlúčku u Dr. Végha bývalého obvodného lekára. S pánom dekanom Tormom a vdp. Budayom sme sa rozlúčili už začiatkom mesiaca.
* * *
Fotografia reholných sestier pôsobiacich v USS Kirť.

Miestna časť Kirť
Miestna časť Kirť

Úradné hodiny

Pondelok: 07:30 - 15.00
Utorok 07:30- 15.00
Streda: 07:30 - 15.00
Štvrtok: 07:30 - 15.00
Piatok: 07:30 - 12:00

Fotogaléria

Kalendár